Sedím v autobuse. Všedná cesta ako ktorákoľvek iná. Zvuky cestujúcich. Stará rachotina, ten povestný zvuk a tabuľa okres Poltár. Pomaly odkladám knihu do tašky a pripravujem sa na očakávaný výstup. Len teraz začínam vnímať pohyby ľudí.
Predomnou sedí akási pani s neposedným dieťaťom. To dieťa ustavične niečo chcelo. Mykalo sa, metalo rukami nohami a nedokázalo obsedieť na jednom mieste. Po chvíľi sa vymklo mame z rúk a utekalo celým autobusom až na to najvyššie miesto. Najskôr som sa čudovala, čo je toto za výchovu. Nevie si rady so synom a potom ho nechá vystrájať v celom autobuse .
No behom troch sekúnd ma to dieťa zamrazilo. Moje rozhorčenie vystriedal smútok ale nad nami.
Utekajúc celým autobusom si sadlo na to najvyššie miesto a začalo sa tešiť. Tešilo sa lebo bolo vyššie ako my všetci okolo. Chcelo vidieť von z okna a zrazu malo tu úžasnú možnosť, tú skvelú právomoc dívať sa na svet. Na prírodu, na to pozemské univerzum plné farieb, na lúku, jarné kvety, na srnky, ktoré sa rozutekali plnou parou vpred. Chápete? Tešilo sa z toho, že vidí. Obzrelo sa za seba a akýsimi neidentifikovateľnými zvukmi prejavovalo svoju vnútornú radosť. Začalo chytať aj sediacich vpredu a rozhadzovalo rukami a ukazovalo opäť len von oknom. Svojou gestikuláciou a mimikou hovorilo: „ tety, ujovia pozrite sa aj vy a uvidíte to, čo ja“.
No každá teta a každý ujo sa len pousmial, pohladkal ho po pleci a s istým „nadhľadom „ sa zase opreli. V ich očiach sa zrkadlila ľútosť. Oni veľkí, chápali všetko.
Ono, malé navonok“ že nechápe nič no pre mňa vedelo omnoho viacej ako my všetci dokopy.
Vedelo sa tešiť. Tešiť z vyvýšeného miesta, z pohľadu na prírodu, s obyčajných ľudí okolo seba . Neviem si predstaviť jeho radosť keby postupne nadobúdalo to všetko, čo nemá.
Dieťatko s downovým syndrómom mi otvorilo oči, ktoré možno ono nemalo nikdy v zdravom stave no aj napriek tomu vidí svet lepši, ako my všetci ostatní.