Radosť z bytia " naprieč osudom"

Autor: Lenka Peržeľová | 30.5.2012 o 22:19 | Karma článku: 7,95 | Prečítané:  575x

V živote sú chvíle kedy z nás tryskajú vodopády šťastia. Buď sme sa o nich zaslúžili vlastným pričinením alebo sme šťastní, lebo sme urobili šťastnými aj našich milovaných. Totiž naše šťastie môže nastať,  keď stretneme pravú osobu, urobíme skúšku, nakúpime topánky v 50 % zľave alebo keď si zalietame balónom, poprípade sa potopíme na samotné  čarovné dná červeného mora dotkýnajúc sa korálových útesov. Sú to naše pocity. Pocity šťastia,  ktoré nám nikto nezoberie. No dnes  som videla iný druh šťastia,  ktorý mi pootvoril oči a ja som zistila,  že s tým skutočným šťastím asi neviem poriadne nakladať.

Sedím v autobuse. Všedná cesta ako ktorákoľvek iná. Zvuky cestujúcich. Stará rachotina, ten povestný zvuk a tabuľa okres Poltár. Pomaly odkladám knihu do tašky a pripravujem sa na očakávaný výstup. Len teraz začínam vnímať pohyby ľudí.

Predomnou sedí akási pani s neposedným dieťaťom. To dieťa ustavične niečo chcelo. Mykalo sa, metalo rukami nohami a nedokázalo obsedieť na jednom mieste.  Po chvíľi sa vymklo mame z rúk a utekalo celým autobusom až na to najvyššie miesto. Najskôr som sa čudovala, čo je toto za výchovu. Nevie si rady so synom a potom ho nechá vystrájať v celom autobuse . 

No behom troch sekúnd ma to dieťa zamrazilo.  Moje rozhorčenie vystriedal smútok ale nad nami.

Utekajúc celým autobusom si sadlo na to najvyššie miesto a začalo sa tešiť. Tešilo sa lebo bolo vyššie ako my všetci okolo. Chcelo vidieť von z okna a zrazu malo tu úžasnú možnosť, tú skvelú právomoc dívať sa na svet. Na prírodu, na to pozemské univerzum plné farieb,  na lúku, jarné kvety, na srnky, ktoré sa rozutekali plnou parou vpred. Chápete? Tešilo sa z toho, že vidí. Obzrelo sa za seba a akýsimi neidentifikovateľnými zvukmi prejavovalo svoju vnútornú radosť. Začalo chytať aj sediacich vpredu a rozhadzovalo rukami a ukazovalo opäť len von oknom. Svojou gestikuláciou a mimikou hovorilo: „ tety, ujovia pozrite sa aj vy  a uvidíte to, čo ja“.

No každá teta a každý ujo sa len pousmial, pohladkal ho po pleci a s istým „nadhľadom „ sa zase opreli. V ich očiach sa zrkadlila ľútosť. Oni veľkí, chápali všetko.

Ono, malé navonok“ že nechápe nič no pre mňa vedelo omnoho viacej ako my všetci dokopy.

Vedelo sa tešiť. Tešiť z vyvýšeného miesta, z pohľadu na prírodu, s obyčajných ľudí okolo seba . Neviem si predstaviť jeho radosť keby postupne nadobúdalo to všetko, čo nemá.

Dieťatko s downovým syndrómom mi otvorilo oči, ktoré možno ono nemalo nikdy v zdravom stave no aj napriek tomu vidí svet lepši,  ako my všetci ostatní.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?